Mladá slečna, nič extra, ale pokúša sa byť sama sebou. Ošúchaná šiltovka, nohavice 5 cm pod chodidlá, piercing pod perou a nádherné modré oči. Zahľadím sa do nich dlhšie. Vždy sa zahľadím dlhšie do očí, ktoré sa mi páčia. Moc nereaguje, blúdim pohľadom inde.
Nahodený objemnejší pán s kufrom sa snaží čítať noviny. Zvoní mu mobil. Chvíľu ho loví, nakoniec aj tak vchádzame do tunela a signál sa stráca. Už to nestihol.
Staršia pani s veselým úsmevom na tvári baví sa s mladým chalanom a malým chlapcom. Mohli by to byť vnukovia, no neviem to posúdiť. Rozumiem im dobre, stoja hneď vedľa mňa, ale ich slová takmer ani nevchádzajú do mojej hlavy, nevnímam.. Všimol som si totiž dve mladé nalíčené ženy. Vyzerajú ako by práve vyšli z butiku. Oči radšej blúdia ďalej..
Čítam reklamu, že mám navštíviť novú Ikeu a vybrať si z najväčšieho výberu nábytku pod jednou strechou. Užitočná informácia, až budem veľký, určite tam zájdem.
Trošku ma to trhne. "Roztyly" - hlási starý známy hlas. Zastavili sme na ďalšej stanici, a šoférovi sa dnes nie každú podarí plynule ubrzdiť. Vystupujú ľudia. Ľudia, ktorých tváre som si na chvíľu pamätal. Chvíľu som aj rozmýšľal kam asi tak idú. Že niektorí už majú hodne dlhý život za sebou, opradený skúsenosťami. Že majú svoje starosti a svoje radosti. Že majú svoje trápenia. Že sú často nevypočutí. Že sú to možno aj šéfovia. Že sú to možno ľudia s hĺbkou duše. Že sú bezstarostní. Že rozmýšľajú o iných veciach než ja. Že vyrastali v inej rodine než ja. Že vyrastali v inej kultúre než ja. Že majú iné životné ideály než ja. Že ich trápia veci ktoré netrápia mňa, a že ich netrápia veci ktoré trápia mňa. Že nikdy neblogovali. Že ich nikto nečítal. Alebo naopak. Že možno píšu do novín, možno fotia pre časopis, možno som čítal ich blog.
A zrazu si jednoducho vystúpia. Nikdy predtým som ich nevidel a nikdy v živote ich už neuvidím. A pri tom stáli 5 minút pol metra odo mňa. Hm.. haluz :) A ja som chcel vedieť o čom rozmýšľajú, chcel som vedieť ako berú život, chcel som vedieť čo zažili, chcel som vedieť aký je ich názor na iných. Chcel som vedieť..chcel.
"Kačerov" - á, tentokrát moja výstupná stanica. Pozriem ešte poslednykrát na holku s tými super očami. Tentokrát aj ona na mňa. Tiež naposledy. Prederiem sa cez nové tváre, ktoré chcú nastúpiť a poberám sa ku eskalátorom. Chvíľu sa mi v hlave ešte držia tí ľudia.. dnes som o nich totiž rozmýšľal trošku viac. Ale zabúdam na nich v prvom autobse, kde mám zas desiatky nových spolucestujúcich..
Hm.. bola by sradna, keby všetci písali blogy..
